Nový začiatok, či len neskoré pokračovanie?
Poznáte ten pocit, keď vám zrazu napadne niečo nezvyčajné, čo ste už dávno nerobili, respektívne nikdy a zrazu máte neospísateľnú inšpiráciu to spraviť? Nazýva sa to inspired action a je to taký malý šťuch od universe, ktorý nám napovedá, že akým smerom by sme sa mali vybrať. To je dôvod, kvôli ktorému píšem momentálne tento post, minulý týždeň, ráno ako každé iné, niekde medzi mentálnym nadávaním, lebo musím ísť do školy a líčením sa sa mi vnukla myšlienka opäť blogovať. Neviem ako mi toto mohlo napadnúť, keďže posledné roky som na to ani len nepomyslela, nie že ešte aj začala odznova. Myslím, že väčšina článkov bude mix mojích emócií a zážitkov, svoj prvý post som chcela venovať Budapešti, ale zas je z toho mišung všetkého. Ale vôbec mi to nevadí.
Jasné, že je z tohto mišung všetkého. Tento úvod som napísala asi pred mesiacom, prečo som ho nedopísala, nepýtajte sa ma, sama neviem. Každopádne sa opäť ozývam aj vďaka môjmu skvelému priateľovi, ktorý mi opakuje, že mám robiť to, čo sa môjmu srdcu ráči a tak som tu, priatelia moji. Posledné dni, dokonca týždne som myslela na tento blog, rozmýšľala čo s ním, hlavne som mala nutkanie sem aspoň čo-to napísať. Či to je mojím perfekcionizmom, alebo tým, že toho mám povinností cez hlavu alebo aj možno tým, že som sa ešte stále nenaučila písať s diakritikou na počítači a preto mi aj jedno hlúpe "ď" trvá napísať večnosť a keď ste taký netrpezlivý človek ako ja, veru je to na nervy. Ale stačilo už s týmto blabotaním...
Posledný mesiac som toho stihla celkom dosť, obehať Rím a vrátiť sa deň predtým ako tam vypukol koronavírus, z večernej návštevy urgentu a pokecmi s doktorkou, že si ma tam nechajú na deň, sa stala moja týždená dovolenka v nemocnici a pár stehov z operácie, ktoré som si odniesla domov ako suvenír. Dneska sme sa dozvedeli, že sa nám prekladajú maturity a všetky termíny sa posúvajú. Veľa mojich spolužiakov a študentov bolo pohoršených, ale mne to nejako nevadí. Verím, že sa všetko deje pre nejaké väčšie(dobro), čo v danej chvíli nemôžme vidieť. Tento vírus, ako jedna z mnohých som brala najprv na ľahšiu váhu, ako som mala. Po prečítaní si pár článkov som si však uvedomila, že situácia je vážna, momentálne počet nakazených na Slovensku siaha až na číslo 21 a tento vírus tu je naozaj iba týždeň. Som asi skôr optimista ako realista, ale naozaj verím, že jeden z dôvodov prečo sa toto všetko deje je aby si ľudia uvedomili hodnoty vo svojom živote, najlepšie sa to pravdaže dá, keď doma v kľude popremýšľate o veciach(teda o svojom živote). Aj tí, čo doteraz nemali čas, lebo mali furt plné ruky práce a lietali kade tade sú donútení zrazu nadýchnuť sa a stopnúť. Nehovorím pravdaže, že tento vírus je pozitívna vec, naozaj najdôležitejšie je teraz dať na opatrenia. Panika sa šíri enormným tempom, kolektívne vedomie je nasiaknuté strachom. Máte pocit, že posledné dni vás niečo ťaží, negatívne emócie sú prítomné a vy tomu sami nechápete prečo? Je to výsledok strachu celého ľudstva, či si to chceme pripustiť, alebo nie, všetci sa navzájom ovplyvňujeme. Dôležité je uvedomiť si vážnosť situácie, bohužiaľ je naša spoločnosť formovaná tak, že hneď padáme do paniky. Musíme držať spolu. Uvedomiť si, že pri nedodržaní vydaných opratrení neohrozujeme len seba, ale aj našich príbuzných, známych a takisto aj rodinu. Pomôžme, keď máme ako a keď nie, nespravme väčšie zlo aké momentálne prevláda. Využime tento čas na sebareflexiu, ako aj na trávenie času s našimi najbližšími, ktorích sme v záplave povinností a nášho každodenného života zanedbávali.
Je dôležité aby sme boli k sebe milí, priateľskí a otvorení. Už to naša spoločnosť naozaj potrebuje. Viacej lásky. Tak sa ju nebojme rozdávať, veď predsa, čo komu dáš to sa ti stonásobne vráti, či? :)
xxx, Silvi
Jasné, že je z tohto mišung všetkého. Tento úvod som napísala asi pred mesiacom, prečo som ho nedopísala, nepýtajte sa ma, sama neviem. Každopádne sa opäť ozývam aj vďaka môjmu skvelému priateľovi, ktorý mi opakuje, že mám robiť to, čo sa môjmu srdcu ráči a tak som tu, priatelia moji. Posledné dni, dokonca týždne som myslela na tento blog, rozmýšľala čo s ním, hlavne som mala nutkanie sem aspoň čo-to napísať. Či to je mojím perfekcionizmom, alebo tým, že toho mám povinností cez hlavu alebo aj možno tým, že som sa ešte stále nenaučila písať s diakritikou na počítači a preto mi aj jedno hlúpe "ď" trvá napísať večnosť a keď ste taký netrpezlivý človek ako ja, veru je to na nervy. Ale stačilo už s týmto blabotaním...
Posledný mesiac som toho stihla celkom dosť, obehať Rím a vrátiť sa deň predtým ako tam vypukol koronavírus, z večernej návštevy urgentu a pokecmi s doktorkou, že si ma tam nechajú na deň, sa stala moja týždená dovolenka v nemocnici a pár stehov z operácie, ktoré som si odniesla domov ako suvenír. Dneska sme sa dozvedeli, že sa nám prekladajú maturity a všetky termíny sa posúvajú. Veľa mojich spolužiakov a študentov bolo pohoršených, ale mne to nejako nevadí. Verím, že sa všetko deje pre nejaké väčšie(dobro), čo v danej chvíli nemôžme vidieť. Tento vírus, ako jedna z mnohých som brala najprv na ľahšiu váhu, ako som mala. Po prečítaní si pár článkov som si však uvedomila, že situácia je vážna, momentálne počet nakazených na Slovensku siaha až na číslo 21 a tento vírus tu je naozaj iba týždeň. Som asi skôr optimista ako realista, ale naozaj verím, že jeden z dôvodov prečo sa toto všetko deje je aby si ľudia uvedomili hodnoty vo svojom živote, najlepšie sa to pravdaže dá, keď doma v kľude popremýšľate o veciach(teda o svojom živote). Aj tí, čo doteraz nemali čas, lebo mali furt plné ruky práce a lietali kade tade sú donútení zrazu nadýchnuť sa a stopnúť. Nehovorím pravdaže, že tento vírus je pozitívna vec, naozaj najdôležitejšie je teraz dať na opatrenia. Panika sa šíri enormným tempom, kolektívne vedomie je nasiaknuté strachom. Máte pocit, že posledné dni vás niečo ťaží, negatívne emócie sú prítomné a vy tomu sami nechápete prečo? Je to výsledok strachu celého ľudstva, či si to chceme pripustiť, alebo nie, všetci sa navzájom ovplyvňujeme. Dôležité je uvedomiť si vážnosť situácie, bohužiaľ je naša spoločnosť formovaná tak, že hneď padáme do paniky. Musíme držať spolu. Uvedomiť si, že pri nedodržaní vydaných opratrení neohrozujeme len seba, ale aj našich príbuzných, známych a takisto aj rodinu. Pomôžme, keď máme ako a keď nie, nespravme väčšie zlo aké momentálne prevláda. Využime tento čas na sebareflexiu, ako aj na trávenie času s našimi najbližšími, ktorích sme v záplave povinností a nášho každodenného života zanedbávali.
Je dôležité aby sme boli k sebe milí, priateľskí a otvorení. Už to naša spoločnosť naozaj potrebuje. Viacej lásky. Tak sa ju nebojme rozdávať, veď predsa, čo komu dáš to sa ti stonásobne vráti, či? :)
xxx, Silvi
Komentáre
Zverejnenie komentára